Príchod nového vedenia prináša v dobre organizovaných operných divadlách takmer vždy veľké zmeny. Nielenže sa nechajú vymaľovať chodby, položiť nové koberce, či vymeniť obrazy v riaditeľni. Od nového šéfa sa s napätím očakáva strategická koncepcia a predstava orientácie operného domu na najbližšie obdobie, s výhľadom do budúcnosti. V spolupráci s umeleckým oddelením, ktoré zabezpečuje casting a sprostredkovanie umelcov, dramaturgom a produkčným vedúcim predstaví novovymenovaný riaditeľ dramaturgickú koncepciu divadla. Jej obsahom nie je len holé vymenovanie diel, voči ktorým si musí umelecká scéna splniť svoj repertoárový dlh (veľmi obľúbená a otrepaná fráza). Dôležitou súčasťou tohto exposé je hlavne náčrt režijných stratégií a postupov, ktoré majú za cieľ vytýčiť obrysy interpretačnej praxe, ktorá tvorí imidž každej opernej scény. V riaditeľni Opery SND žiaľ uz po treti krát za sebou ani len nestihla vyschnúť omietka. Zatiaľčo všade vo svete je novovymenovanému riaditeľovi dožičené, či lepšie povedané vymedzené prechodné obdobie jedného až dvoch rokov, kedy sa má designovaný intendant možnosť zoznámiť s pomermi, tradíciami a súborom, ktorého vedenia sa ujíma (a to nielen zhliadnutím videonahrávok jednotlivých predstavení), v SND je tento post od istého času obsadzovaný prakticky z týždňa na týždeň. Príležitosť na výmenu kobercov a nábytku v kancelárii riaditeľa Opery SND dostala naposledy skvelá sopranistka svetového formátu, svetaskúsená a ostrieľaná Gabriela Beňačková, ktorá kedysi svojou Rusalkou v Metropolitnej opere nadlho ovplyvnila interpretačnú prax tejto úlohy. Zvučné meno a bohatý životopis nie je však vždy zárukou úspechu vo vedení tak mamutej inštitúcie, akou je operné divadlo. Pani Beňačková napríklad dodnes dlží publiku jej dramaturgickú viziu scény. Zatiaľ najmarkatnejším počinom v tomto smere bolo zosadenie jednej z tých zaujimavejších inscenácií v opere SND, Rusalky režiséra Jiřího Nekvasila, ktoré odôvodnila úsečným: „Drogy na javisku nepripustím“. Ak by sme sa s týmto málom uspokojili ako s predstavou dramaturgického zámeru, museli by sme len smutne skonštatovať, že pani riaditeľka zrejme nemá záujem o moderného a mladého diváka, ktorému je inscenovaná problematika drogového konzumu bližšia, než patetický habitus iluzívneho divadla. Namiesto toho, aby túto inscenáciu divadlo uchopilo ako šancu, angažovať sa v tejto citlivej problematike, napriklad aj formou organizovania besied s publikom, počas ktorých by bol mladý divák skrz jemu blízku tému inscenácie uvedený do dramaturgie samotnej Dvořákovej Rusalky, namiesto vypracovania zaujímavého, odvážneho a atraktívneho dramaturgického plánu, v ktorom by bolo konečne miesto aj pre výchovu operného publika, zvolila pani Beňačková zdanlivo príjemnejšiu, nekonfliktnú cestu spiatočníckej, neatraktívnej, konformnej a nepodnetnej dramaturgie. A pritom by Opere SND tak úžasne prospela poriadna prachovka na falošný pátos, ktorý na túto inštitúciu za tie roky sadol ako prach na babičkine pondusky.

Opera na Slovensku ako inštitúcia, ale aj ako umelecký žáner sa musí konečne otvoriť smerom k publiku, novým nápadom i odvahe k štrukturálnym zmenám. Prvá lastovička sa už objavila vytvorením priestoru pre jedného z najkontroverznejších operných režiérov, Petra Konwitschneho. O potrebe dôraznejšieho kroku sme sa však mohli najnovšie presvedčiť počas premiéry Suchoňovho Svätopluka, ktorá bola všetkým možným, len nie reprezentatívnym a prominentným divadelným počinom pri príležitosti významného skladateľovho jubilea. Nezvládnutá, statická réžia, o ktorej dynamiku by sa vo filme postarala kamera, banálna choreografia zborových scén (výstup kňažiek moreny), nedotiahnutá a naivná javisková symbolika (obetná nádoba v tvare falusu, či monumentálna, na tri časti rozdelená, pohyblivá plastika hlavy kráľa Svätopluka) a absolútna ignorácia hudobnej zložky boli len tými najzreteľnejšími dôkazmi bezradnosti pána Jakubiska ako operného režiséra. Motív slepých očí kniežaťa Rastislava patrí k tým svetlejším momentom réžie a scénografie bratislavského Svätopluka. V tme tápe nielen Rastislav, ktorý sa v sprievode bavorských mníchov tacká v prítmí predjaviska. Režijnému týmu sa podarilo kompletne oslepiť celého Svätopluka a s ním aj diváka, ktorému taktiež nezostávalo nič iné, len tápať v tme pri hľadaní chýbajúceho režijného výkladu opernej partitúry. K najtrapnejším momentom večera však patrila voľne poletujúca kniežacia koruna, ktorá v bojovej scéne odpadla z Mojmírovej hlavy. Nielenže trafila čelistku v orchestrišti. Oveľa jasnejšie poukázala na školácku chybu scénografie, inak skúseného Milana Ferenčíka, ktorý absolútne neúčinnú scénu, opierajúcu sa o estetiku opernej inscenácie sedemdesiatych rokov, zabudol doplniť clonou oddeľujúcou predjavisko od orchestrišťa. Apropos orchestrište. Ak už režisér nie je schopný chytiť tak zriedkavú príležitosť, s akou je Svätopluk uvádzaný, za pačesy a dramaturgicky zaujímavým režijným konceptom významne ovplyvniť tak sporú inscenačnú tradíciu tohto diela, očakával by som aspoň od hudobného naštudovania náznak zavetrenia šance blysnúť sa pred svetom precíznym naštudovaním hudobného materiálu, majúceho živnú pôdu v slovenskej hudobnej tradícii. Orchester Opery Slovenského národného divadla však zostal jedným zo sklamaní večera. Pod taktovkou Dušana Štefánka znel vyslovene plocho a nezáživne. Nedostatočne artikulované frázovanie, matná dynamika a hlavne absentujúca dramatika hudobného výrazu znemožnili vychutnať si tak zriedka uvádzané dielo už beztak sporej slovenskej opernej literatúry. Ako režisér, tak aj dirigent si žiaľ nevedeli uvedomiť jedinečnosť príležitosti, ktorá sa naskytla uvedenim tohto, pre slovenskú operu dôležitého diela. Niektorí diváci v hľadisku (až na tých, ktorí túto remeselne nedostatočujúco odvedenú prácu inscenačného týmu odmenili z mne nepochopiteľných dôvodov ováciami postojačky) sa tak stali svedkami agónie operného umenia v SND, pre ktorú sa táto inscenácia stala symptomatickou.  Zo speváckych výkonov, ktore pôsobili nedocvičene a enormne laxne je však hodno vyzdvihnúť Mojmíra Pavla Remenára, ktorý sa spolu s Ľubicou  Rybárskou ako Ľutomírou (odhliadnuc od povrchnej a vyslovene nepresvedčivej réžie postavy) postaral o ďalší pozitívny zážitok z premiérového predstavenia. Mocný Remenárov barytón výborne rezonoval, jeho výrazná hlasová prezencia na javisku nesmierne prospela aj postave ako takej. Nezanedbateľná a chvályhodná bola aj výborná zrozumiteľnosť, svedčiaca o spevákovom serióznom a zodpovednom prístupe k štúdiu postavy. Je prirodzené, že počas premiérových predstavení sa kde-tu objaví nedostatok, pretože v predstavení chýba súboru rutina. V prípade nového Svätopluka však takých nedostatkov bolo trochu priveľa na scénu, ktorá sa hrdí byť národnou.

Pred premiérou sa veľa diskutovalo aj na rozličných internetových fórach. Ak sa z nich chcel človek dočítať relevantné a seriózne informácie, poriadne sa zapotil. Úroveň týchto diskusií bola zväčša poznačená osobnými invektívami a neochotou (alebo neschopnosťou) viesť serióznu a vecnú debatu. Kultúrnosť, ktorej sa väčšina diskutujúcich  dovolávala bola paradoxne najpálčivejším mankom štýlu komunikácie. Na povrch sa však okrem iného dostala aj diskusia ohľadne právomocí riadiťeľky Gabriely Beňačkovej, dokonca sa konečne objavil aj náznak volania po transformácii Slovenského národného divadla ako inštitúcie. Faktom zostáva, že ustanovizeň Národného divadla, v tej forme, ako funguje na Slovensku, je všade vo svete už prežitá. Možno by bolo vhodné popremýšľať o preorganizovaní všetkých troch súborov, s cieľom decentralizácie a  zabezpečenia väčšej flexibility a finančnej nezávislosti ich jednotlivých vedení. Len tak sa dá očakávať od riaditeľa opernej, a konieckoncov aj činohernej a baletnej scény jasný a zreteľný dramaturgický a menežérsky rukopis, ako aj plné nasadenie, ktorého výsledkom by bol zaujímavý, hodnotný a veľkolepý repertoár.